Poviedka pri príležitosti Dňa matiek
Vrhne posledný pohľad po prázdnej konferenčnej sále, ktorá ešte pred chvíľou bola plná ľudí túžiacich získať nové vedomosti, rozlúči sa na recepcii a náhli sa k autu. Snáď nič nezabudla. Dataprojektor má, tašku s notebookom tiež a ostatné pomôcky sú už v kufri. Len aby stihla tú večeru. Ak nie, Kamil jej zase spraví prednášku o tom, že venuje príliš veľa času práci, že má pomýlené hodnoty a celú domácnosť necháva naňho. To je síce pravda, ale čo má robiť? Má prácu, ktorá ju baví a navyše sa jej črtá možnosť ďalšieho postupu. Vďaka jej slušným zárobkom majú hypotéku na veľký byt a dvakrát ročne si doprajú zahraničnú dovolenku. Ale Kamil zrejme trpí pocitom menejcennosti, pretože jeho manželka zarába viac. On má zase viac voľného času, ktorý mu občas závidí.
Mimovoľne pridá plyn, aby veľmi nemeškala. Niekedy si pripadá ako vodič z povolania. Lieta po celom Slovensku, aby naučila manažérov lepšie sa správať k svojim zamestnancom. Hreje ju však pocit, že niekomu nepriamo uľahčí život.
Z autorádia sa ozve hlásenie o čase. Je pol šiestej. Do Bratislavy zostáva ešte dvesto kilometrov. Ak to pôjde takto ďalej, mala by doraziť včas, pomyslí si a kútikom oka zachytí biely rožtek vykúkajúci z kabelky pohodenej na sedadle spolujazdca. Mama. Musí zohnať známku, aby jej mohla poslať blahoželanie ku Dňu matiek. Vidia sa tak zriedka. Práca a manžel jej nedovoľujú častejšie ju navštevovať. Ledva medzi nich delí svoj čas. Mala by trochu spomaliť. Myšlienka na Kamilovu kyslú tvár ju však ženie čoraz rýchlejšie dopredu.
Toto mi ešte chýbalo, rozčuľuje sa v duchu, keď ju zdržiava pomalý nákladiak. Rozhodne sa ho predbehnúť. Vzápätí ju nevinne vyzerajúca mierne ľavotočivá zákruta zrádza. V protismere sa rúti strieborný mercedes. Kde sa tam nabral? Vôbec ho nevidela. Prudko dupne na brzdový pedál, aby zachránila, čo sa ešte zachrániť dá, no vzápätí počuje obrovskú ranu, vidí záblesk svetla a potom už nič…
Musí to byť niekde tu, vraví si Peter v duchu a dvíha hlavu k tabuľke na dome. Ulica sedí, číslo tiež. Keď zbadá guľu na domových dverách, zastaví sa. Asi sa dnu len tak ľahko nedostanem, pomyslí si. Zvoniť zdola však nechce. Ako by sa predstavil? Pred očami sa mu znovu zjaví obraz mladej zakrvavenej ženy, ktorú nebolo možné zachrániť. Keby nebola taká dokaličená, mohla byť krásna. Na mieste nehody bol medzi prvými. Zavolal záchranku a snažil sa jej pomôcť.
„Pustite ma k nej, som lekár.“ Odstrčil ho starší zavalitý muž. Nebránil mu. Bolo to šťastie, že sa tam náhodou ocitol lekár. Oživoval ju zo všetkých síl. Peter sa nad ním neustále skláňal a v duchu sa modlil, aby sa mu to podarilo. Bezvýsledne.
Sanitka prišla asi o desať minút, no aj tak bolo neskoro. Žene už nepomohli. Peter neveriacky civel na jej bezvládne telo. Bola to preňho neznáma osoba, no napriek tomu nechcel pripustiť myšlienku, že by to neprežila. Dvihol sa mu žalúdok. Ešte nikdy nepozeral do tváre smrti tak zblízka. Pochytila ho triaška.
„Ste v poriadku?“ spýtal sa lekár.
„Áno, je mi len trochu zima.“ Usadil ho na sedadlo svojho auta a prehodil mu cez plecia sako.
„Hneď, ako som ju zbadal, začal som brzdiť, ale išla strašne rýchlo… Ani sa nečudujem, že takto dopadnú… Stále sa za niečím ženú… A ohrozujú nielen svoj život, ale aj iných… Máte šťastie, že ste vyviazli len so škrabancami…“
Doliehali k nemu hlasy. On len nehybne sedel a civel pred seba. Vtom ho upútala biela obálka ležiaca v tráve. Zrejme pri náraze vyletela z auta. Podišiel k nej a zdvihol ju. Bolo na nej ženské meno. Niečo na adresátovi bolo nezvyčajné. Na mieste, kde zvykne byť Vážená pani, bolo napísané Mama. Chcela poslať list matke. Mal by som ho odovzdať policajtom, uvedomil si. Ale čo ak svoju povinnosť zanedbajú, niekde ho založia alebo ho dajú manželovi, ktorý si ho nechá? Rozoberal to zo všetkých strán, až sa napokon rozhodol. List doručí do vlastných rúk. S pocitom, že preukáže neznámej žene aspoň malú službu, keď už pre ňu nemohol urobiť viac, strčil list do vrecka nohavíc.
Prešľapuje z nohy na nohu a premýšľa, ako sa dostať dnu. Situáciu mu uľahčí starší pán, ktorý sa zjavne vracia z prechádzky so štvornohým miláčikom.
„Hľadáte niekoho?“ spýta sa.
„Vlastne áno. Idem za pani Kováčovou…“
„A zvonili ste?“
„Ešte nie. Ja… chcel by som ju prekvapiť. Ide o rodinnú záležitosť.“
Na Petrovo veľké prekvapenie to mužovi stačí a ochotne ho púšťa dnu. Zrejme vyzerám dostatočne vierohodne, pomyslí si.
Pred dverami bytu na štvrtom poschodí zastane a nerozhodne zdvihne ruku k zvončeku pri dverách. Čo ak nekonám správne? Načo sa do toho miešam? zapochybuje o správnosti svojho náhleho rozhodnutia. Čo ak by bolo lepšie, keby matka mŕtvej vodičky list nedostala. Čo ak ju bude obsah mrzieť?
Nie, zavrhne v duchu pochybovačné myšlienky. Keď som sa dostal až sem, tak to nevzdám. List sa predsa musí dostať adresátovi.
Po druhom zvonení sa za dverami ozve šuchot. Poštár zvoní vždy dvakrát, vybaví sa Petrovi názov známeho filmu.
Ani sa nespýta, kto je a už sa vo dverách zjaví asi päťdesiatpäťročná upravená dáma v domácich šatách.
Takto dnes asi vyzerá mama, pomyslí si.
„Prišli ste kvôli mojej dcére? Už to viem. Volali mi…“ posledné slová vysloví sotva počuteľne a vzápätí prepukne v srdcervúci plač. Peter ju pohladí po ramene. Mlčí. Vie, že akákoľvek poznámka ju ešte viac rozľútostí.
Keď záchvat plaču doznie, uprie naňho uslzený pohľad plný bolesti a smútku.
„Prepáčte,“ povie s miernym kývnutím hlavy a ľútostivo pokračuje: „Viete, nevideli sme sa tak dlho a už sa ani neuvidíme…“
„Nemusíte sa ospravedlňovať,“ preruší ju rýchlo, aby zastavil znovu sa stupňujúci sa žiaľ.
„A prečo ste vlastne prišli?“
„Ja… bol som tam… pri nej. Toto som našiel. Asi vám chcela poslať list. Napadlo mi, že najlepšie urobím, ak vám ho prinesiem osobne,“ vysvetľuje, prečo sa hrá na poštára.
„Ďakujem,“ povie žena a s novým návalom sĺz mu pred nosom zatvára dvere.
Prekvapene hľadí na vyblednutú menovku na dverách, keď sa mu pred očami zjaví tvár mladej ženy, ktorú poznal z detstva. Obleje ho studený pot. Na chvíľu sa opäť cíti ako osemročný chlapec, ktorého opustila matka. Jeho otec, príliš veľký dobrák, ju nedokázal urobiť šťastnou. Ušla s cudzím chlapom do Nemecka a odvtedy sa neukázala. Párkrát mu síce napísala, ako ho má rada a že jej odchod s ním nemá nič spoločné, ale nikdy neprejavila záujem získať svojho syna do opatery.
Ktovie, či by za ním smútila, keby sa dozvedela, že zomrel. Musí sa jej pripomenúť, kým nie je neskoro. Onedlho bude Deň matiek. Čo keby jej poslal blahoželanie? Veď jej adresu má…
Autor: Andrea Boldišová
