Bývalá talentovaná krasokorčuliarka Laura sa po osudnom páde uzavrie pred svetom a zuteká od všetkého, čo ju spája s predchádzajúcim životom. Jediným spoločníkom v malom kúpeľnom mestečku, kde sa pokúša začať odznova, je verný psík. Pri práci realitnej maklérky spoznáva mladého lekára Jakuba, ktorý v nej prebudí dávno pochované city. Naučí ju dívať sa na svet inými očami a pomáha jej vyrovnať sa s minulosťou. No i Jakub má svoje tajomstvá a prenasledujú ho bolestné spomienky, ktoré vrhajú tieň na ich rozvíjajúci sa vzťah. Podarí sa napokon mladým ľuďom prekonať traumy minulosti a nájsť si k sebe cestu? Alebo sú ich svety odlišnejšie, než si boli ochotní pripustiť?
Autorka o knihe
Táto kniha je venovaná všetkým športovcom a ich trénerom, ktorí sa svojou prácou usilujú, aby slovenské krasokorčuľovanie dosiahlo niekdajšiu špičkovú úroveň.
Kniha Izba plná spomienok obsahuje zopár skutočných udalostí, ale aj zážitkov z môjho života. Podobne ako hlavná hrdinka, i ja som utiekla pred krivdou a minulosťou do kúpeľného mestečka. Našla som tam oddych i inšpiráciu pre svoju tvorbu. Paradoxne som však román písala až v Bratislave, hoci jeho dej sa odohráva v Trenčianskych Tepliciach. A naopak, keď sa dej odohrával v Bratislave, písala som ho práve v Trenčianskych Tepliciach (Okno do duše, Stratená rovnováha). Rovnako ako hlavná hrdinka, aj ja som sa ocitla na urgentnom príjme, keď mi zostalo v práci náhle nevoľno. No lekár, s ktorým som sa zoznámila, ďalšiu rolu v mojom živote nehral (škoda). Tak isto, ako Laura, i ja som zistila, že pred minulosťou sa nikde neschovám. Čo ma však s hlavnou hrdinkou najviac spája, je láska ku krasokorčuľovaniu. Je to môj najobľúbenejší šport. Od detstva sme doma v televízii sledovali majstrovstvá Európy a sveta, v každej kategórii som mala svojich favoritov. Na krasokorčuľovaní ma fascinuje to, že v sebe spája náročný športový výkon s eleganciou a ladnosťou pohybu, je to kombinácia športu a baletného, no tak trochu i hereckého umenia. Najviac sa mi páčia skoky a piruety – individuálne kategórie žien a mužov alebo športové dvojice, tance na ľade sledujem menej.
V detstve som nejaký čas chodila na športovú gymnastiku a snívala som o tom, že by som sa venovala krasokorčuľovaniu. Prvýkrát som stála na korčuliach už ako trojročná na jazierku neďaleko nášho domu, o rok neskôr som už brúsila po ľade na zimnom štadióne. Tajne som závidela starším žiačkam z našej školy, ktoré chodili na „kraso“ a v skrinke na prezuvky mávali odložené korčule. Snívala som o tom, že si ich tam po raňajšom tréningu tiež raz odložím a popoludní si ich opäť obujem. No už gymnastika bola pre mňa dosť náročná, nestíhala som sa poriadne pripraviť do školy a vyčerpávalo ma tiež vstávanie v sobotu na tréningy, keďže som bola spachtoš, čo mi zostalo dodnes. Mamina usúdila, že by to bolo pre mňa príliš vyčerpávajúce a skôr či neskôr sa odzrkadlilo aj na zdraví. Buď by som zanedbala školu alebo by som sa fyzicky zničila, keďže som bola „bifľoška“ a asi by som sa neuspokojila so zlými známkami, takže v tejto detskej túžbe ma nepodporila. S odstupom času si myslím, že sa rozhodla správne, no svojmu obľúbenému športu som zostala verná ako diváčka. Pravidelne sledujem súťaže v krasokorčuľovaní. V roku 2001 i v roku vydania mojej knihy (2016), keď sa majstrovstvá Európy konali u nás v Bratislave, som si nenechala ujsť ani jeden prenos. V roku 2001 som sa bola pozrieť aj na oficiálnych tréningoch a slávnostnom otvorení majstrovstiev. Počas úspechov našich najväčších hviezd ako Karol Divín či Ondrej Nepela som ešte nebola na svete, no pamätám si Jozefa Sabovčíka a jeho prvý štvoritý skok na šampionáte v Kodani, ktorý celé Slovensko prežívalo pri obrazovkách s ním. V nie tak dávnej minulosti som držala palce našim pretekárom ako napríklad Zuzane Paurovej-Babiakovej, Róbertovi Kažimírovi, súrodencom Beständigovcom či Monike Simančíkovej. Fandiť krajanovi je niečo celkom iné, ako podporovať neznámeho francúzskeho či ruského pretekára. Preto by som si veľmi želala rovnako ako celému Slovensku, aby sa objavil športovec, ktorý by okrem obetavého rodiča, prísneho trénera, talentu, húževnatosti a tvrdej práce na sebe mal aj dobrých sponzorov, lebo krasokorčuľovanie je nielen krásne, ale i finančne náročné, a v neposlednom rade, aby mal i dostatok šťastia a dokázal pre nás vybojovať ak nie zlato, tak aspoň niektorú z medailí. Z článkov a televíznych rozhovorov so zástupcami Slovenského krasokorčuliarskeho zväzu usudzujem, že naši tréneri a ich zverenci každodenne tvrdo makajú, aby sa jedného dňa zaradili medzi našu niekdajšiu a terajšiu európsku špičku, hoci ich mená možno ešte nie sú verejnosti známe. Bolo by veľkou škodou, keby ich úsilie neprinieslo vytúžené ovocie alebo keby ho zastavil napríklad úraz ako v prípade hrdinky mojej knihy.
Názory čitateľov:
„Knihu som zhltla za dva dni. Zaujal ma osud krasokorčuliarky, ktorá bola predčasne vyradená zo súťaží a nedočkala sa odmeny za drenie v tréningoch. Žiaľ, to sa niekedy športovcom a nielen im stáva. Bola som zvedavá, ako sa s tým hrdinka vyrovná. Kniha je napišaná reálne, pútavo, odporúčam prečítať. Autorke prajem veľa síl do ďalšej tvorby.“
„Román ma zaujal svojou obálkou i stručným obsahom, nakoľko súťaže v krasokorčuľovaní vždy s obľubou sledujem v TV. Príbeh ma chytil už od prvých riadkov, s napätím som čakala, ako sa bude osud Laury ďalej vyvíjať. Autorka má výborný štýl písania, vymyslela príbeh, ktorý vyznel v jej podaní veľmi reálne, spomenula aj skutočné udalosti a zrejme aj mesto, kde sa odohrával dôverne pozná. Oceňujem aj záver, ktorý sa neskončil sladkým happyendom, ale zostal tak trochu otvorený. Objavila som novú autorku, určite si prečítam od nej aj niečo iné. Prajem jej veľa tvorivých nápadov.“
„Veľmi pekná kniha obálkou aj obsahom. Páčilo sa mi, že autorka spomenula aj skutočné udalosti, opísala prostredie ktoré zrejme dobre pozná, takže príbeh je uveriteľný. odporúčam.“
„Andrea Boldišová je mladá slovenská spisovateľka. Napísala zatiaľ päť knižiek. V knihe IZBA PLNÁ SPOMIENOK opisuje, ako môžu veľké očakávania, nevypovedané slová zmeniť osudy ľudí. V knižke je veľa situácií, ktoré ma veľmi prekvapili. Túto knižku by som rada odporučila čitateľkám všetkých vekových kategórií.“
„Odporúčam prečítať, zaujímavé čítanie nielen pre ženy ale aj pre pánov. Prajem príjemné čítanie a veľa pozitívnych pocitov pri čítaní tejto knihy. :)“
Ukážka z knihy
„Zase som povedal niečo nevhodné?“ spýtal sa doktor Adamec.
Strhla sa a pozrela na svojho spoločníka, akoby ho nikdy predtým nevidela. Potom sa spamätala a sucho odvetila: „Nie, len som si na niečo spomenula.“
„Aha,“ s pochopením prikývol a viac sa nepýtal. Namiesto toho si ju pobavene premeral. „Aké ste zladené.“
„Prosím?“ nechápala, kam tým mieri.
„Hovorím, že ste zladené, vy a Bianka,“ ukázal hlavou na psíka.
Ešte stále nechápavo sledovala jeho pohľad, a keď si ju opäť premeral, došlo jej to. Mala oblečené biele tričko, biele šortky a biely klobúčik, ktorý ju chránil pred nebezpečnou slnečnou páľavou.
„Máte rada bielu farbu.“ Bolo to skôr konštatovanie ako otázka.
„Dobrý postreh,“ uznala. „Najradšej mám bielu a modrú.“
„Ja nemám obľúbenú farbu. Vyhovuje mi tá, ktorú mám práve na sebe.“
„Ale tiež veľa času strávite v bielej.“
„Máte pravdu,“ ochotne prisvedčil doktor. „Vidíte, aspoň niečo máme spoločné.“
„Ako to myslíte?“ zamračila sa.
Neodpovedal, lebo sa práve ocitli pred pultom, ponúkajúcim sladké pokušenie v podobe pravej talianskej zmrzliny. Podľa Laury síce pravú taliansku zmrzlinu mohli ponúkať len v Taliansku, ale dúfala, že aspoň prášok, z ktorého bola vyrobená, naozaj pochádza z Talianska.
„Tak čo? Akú si dáte?“
„Čokoládovú a citrónovú,“ odvetila a postavila sa do dlhého radu čakajúcich.
„Vy ste teda konzervatívna,“ skonštatoval Jakub Adamec, keď si spolu s Tomášom prezreli kompletnú ponuku. „Čo takto mango, stracciatella alebo…“
„Melónová!“ skríkol chlapec.
„Ak sa neminie, kým prídeme na rad, bude aj melónová,“ Jakub s úsmevom krotil chlapcovo nadšenie. „Sadneme si?“ spontánne navrhol Laure, konečne zvierajúc v ruke kornútok s vytúženou lahôdkou. Keď však márne blúdil pohľadom po množstve obsadených stolíkov, úsmev mu zamrzol na perách, zatiaľ čo zmrzlina v páľave prudkého slnka v potôčikoch stekala dole kornútkom. Letná zastrešená terasa, ponúkajúca úkryt pred horúcimi slnečnými lúčmi, bola pre okoloidúcich príliš veľkým lákadlom. Každý zatúžil aspoň na chvíľu posedieť si a porozprávať sa s priateľmi či známymi pri osviežujúcom nápoji v tôni kvetináčov s cyklámenovými muškátmi.
„Tamto je voľná lavička,“ ukázala Laura na prázdnu lavičku pod stromom. Keď sa usadili, opýtala sa: „Ako ste pokročili s predajom domu? Už ste našli kupca?“
„Prosím?“ Jakub Adamec na ňu prekvapene pozrel. „Myslel som si, že kupca nám nájdete vy… totiž… vaša realitka.“
Laura prehltla veľký kus zmrzliny, až jej skoro zabehlo. „Samozrejme,“ odkašľala si, „ale najskôr musím vidieť aj poslednú miestnosť v dome. Už ste sa dohodli s vaším dedkom? Pustí ma do svojej svätyne?“
Doktor Adamec si vzdychol: „Nie je to také jednoduché…“
„Ujo Jakub, môžem si pobehať s Biankou?“ prerušil ich Tomáš, ktorý medzitým zlízal takmer celú zmrzlinu.
„Ak ti to teta dovolí…“
„Pravdaže,“ súhlasila Laura a podala chlapcovi vôdzku. „Ale nechoď ďaleko.“
„Nepôjdem. A môžem jej dať zmrzlinu?“ obzrel sa na Lauru.
„Iba kúsok,“ odvetila, pohľadom kontrolujúc, či ju Tomáš poslúchol. Zohol sa a podal psíkovi zvyšok kornútka. Bianka sa s chuťou vrhla na ponúknutú pochúťku, a keď ju zjedla, vďačne chlapcovi oblizovala ruku.
„Skamarátili sa,“ poznamenal doktor Adamec. „Bude mu chýbať.“
„Aj on jej.“
Chvíľu obaja mlčali. Potom sa ozvala Laura: „Kedy umrela vaša babka?“
„Pred tromi mesiacmi.“
„A odvtedy dedko sedí v tej izbe?“
Mlčky prikývol. Pohľad mu potemnel, myšlienkami zrejme zablúdil veľmi ďaleko.
„Museli sa mať veľmi radi,“ skonštatovala Laura.
Jakub Adamec nereagoval.
„Vnímate ma, pán doktor?“
„Prosím?“
„Vravím, že vaši starí rodičia sa museli mať veľmi radi.“
„Máte pravdu, boli nerozluční…“ povedal zamyslene a vzápätí ju s úsmevom požiadal: „Hovorte mi, prosím, Jakub.“
„V poriadku, Jakub, ja som Laura.“
„Laura,“ zopakoval po nej. „Pekné meno.“
Neodpovedala. Nevedela odhadnúť, či to myslí vážne, alebo sa jej len snaží zalíškať. Keď naposledy uverila pochvalám muža, nedopadlo to dobre. Najhoršie na falošných slovách je, že dokážu prebudiť pravé city. A človek, ktorý im v mylnej domnienke uverí a postaví na nich svoj svet, skončí sklamaný.
„Musel vám veľmi ublížiť,“ skonštatoval Jakub Adamec nečakane.
„Kto?“ nechápala Laura.
„Ten, kvôli komu ste taká.“
„Aká?“
„Chladná a tvrdá.“
Až dodnes jej tie slová zneli ako najväčší kompliment, aký jej kedy kto zložil. Vyjadrovali všetko, čo chcela dosiahnuť, kým sa túžila stať. Zocelenou bytosťou, ktorú nikto a nič nezlomí. Rovnako ako ľad. Biely, pevný, tajomný. No z úst tohto mladého muža s veľkými úprimnými očami odrazu pôsobili ako neslušná nadávka. Zmiatlo ju to a nevedela ako zareagovať. Oblizla si pery, na ktorých jej ostali stopy po sladkej zmrzline, a napokon povedala: „To je na dlhé rozprávanie.“
„Ja mám dosť času,“ vyhlásil s povzbudivým úsmevom.
„Tak si ho nekazte počúvaním môjho príbehu. Nie je až taký zaujímavý,“ schladila ho Laura. Prudko vyskočila a rozlúčila sa: „Musím už ísť. Bianka, k nohe! Ideme domov.“
