Osud je ako hojdačka – po chvíľach radosti a zadúšajúceho šťastia nás často čaká nepríjemné vytriezvenie. Svoje o tom vie i hlavná hrdinka príbehu Zuzana. Ambiciózna mladá žena má všetko, o čom iné len snívajú − milujúceho manžela, skvelú dcéru, zaujímavú prácu. Do jej života však nečakane vtrhne zákerná diagnóza. Zuzana je bojovníčka, púšťa sa do nerovného zápasu, no ako to už v ťažkých situáciách býva, jedno nešťastie priťahuje ako magnet ďalšie. A tak sa stane, že najbližší človek, ktorý mal stáť pri nej, v rozhodujúcej chvíli zlyháva. No Zuzana nie je sama. Oporu nachádza v rodičoch, dávnej priateľke z mladosti i v pacientovi Dodovi, ktorý jej pomáha nielen vyrovnať sa s chorobou, ale významne ovplyvní aj jej ďalší život…
Autorka o knihe
Knihu som venovala všetkým pacientom s diagnózou sclerosis multiplex s úprimným želaním, aby moderná medicína čo najskôr objavila účinný liek proti tejto zákernej nevyspytateľnej chorobe.
Kniha „Stratená rovnováha“ rovnako ako ostatné patrí do kategórie ženského románu a vyšla v edícii „Príbeh z kabelky.“ Na rozdiel od iných kníh je však vážnejšia, pretože jej nosnou témou je zákerné ochorenie. Je venovaná pacientom s diagnózou sclerosis multiplex. Opisujem v nej, ako choroba zasiahne do života hlavnej hrdinky a jej blízkeho okolia. Niektorí čitatelia mi vyčítajú, že kniha je príliš smutná, že pri jej čítaní potrebujú vreckovku. Život však nie je iba pekný, šťastný a radostný. Z času na čas nás zráža na kolená a ukazuje nám svoju odvrátenú stránku. Podstatné je, aby sme sa nevzdali, ale zabojovali o svoje zdravie, šťastie i o svoju lásku.
Jedným z podnetov k napísaniu tejto knihy bol film Hilary a Jackie, ktorý som videla v kine ešte v roku 1999. Veľmi na mňa zapôsobil. Zaujal ma o to viac, že je skutočným príbehom o talentovanej violončelistke Jacqueline du Pré a jej sestre Hilary. Vtedy som si uvedomila, že rakovina nie je jediná zákerná choroba, ktorá nás ohrozuje a predčasne „vyraďuje“ zo života.
K tomu, aby sa som mohla do tejto závažnej témy pustiť, musela som si samozrejme mnohé veci naštudovať z verejne dostupných zdrojov. Robím to však zakaždým. Vždy si najprv naštudujem, resp. overím odborný problém, ktorý opisujem vo svojich knihách, aby som sa vyhla nepresnostiam a laickým chybám. Problematiku sklerózy multiplex som navyše konzultovala s odborníkmi z bratislavskej univerzitnej nemocnice. Tiež som mala možnosť vidieť pacientov a na vlastné oči si pozrieť priestory, kde sa liečia.
Je mi úprimne ľúto, že toto ochorenie napáda predovšetkým mladých ľudí v produktívnom veku a znemožňuje im prežiť život tak, ako si vysnívali alebo ako by ho mohli prežiť, keby boli zdraví. Aj preto som sa rozhodla formou beletristickej literatúry priblížiť čitateľskej verejnosti, ako diagnóza sclerosis multiplex zasiahne do života hrdinky a jej rodiny, a doslova ho prevráti naruby. Zároveň však vo svojej knihe naznačujem, že tak ako so všetkým, aj s touto chorobou sa dá bojovať. Verím, že kombináciou bojovného ducha a modernej medicíny, ktorá aj v tejto oblasti výrazne napreduje, raz budú pacienti úspešne vyliečení. A dovtedy treba vydržať a nevzdávať sa.
Názory čitateľov:
„Skutočne výborná kniha, ktorá opisuje ako ťažko je sa vyrovnať s chorobou, odzrkadľuje nielen pocity hlavnej hrdinky jej spolupacientov, ale aj rodinných príslušníkov. Miestami je smutná no v konečnom dôsledku pekný návod ako v živote znova nájsť stratenú rovnováhu 🙂 Vynikajúca autorka, ktorá si dala záležať na deji, a hlavne naštudovala fakty o chorobe do detailov, blahoželám ;)“
„Poctivá robota, autorka si dala námahu, čo nerobia ani najväčšie slovenské „hviezdy“, a naštudovala si materiál. Veľmi zaujímavý príbeh, skutočný a čítavý. Mám doma celú edíciu „Z kabelky“, kritika niektorých titulov zrejme pomohla, lebo táto kniha je fakt skvelá.“
„Bola som veľmi prekvapená, že pani Andrea si vybrala napísať o takejto ťažkej chorobe, akou je skleróza multiplex príbeh, ktorý ma veľmi potešil a nesklamal. Fakt bola úžasná a dojemná a viem o čom hovorím. Túto hnusnú chorobu mám už 9 rokov a môžem povedať nie som stará a ani sa necítim byť stará, mám 37 rokov a dcéru, ktorá má 8 rôčkov. Zatiaľ chvála Bohu chodím a na vozík vôbec, ale vôbec nemyslím a taká knižka tá strašne poteší a nemyslite na svoje problémy. Určite odporúčam všetkým ! ! !“
„Jednoduché príjemne čítanie.. obzvlášť pri ťažkých chvíľach, keď potrebuješ vypnúť, si treba prečítať niečo tak dobre oddychovo písané. Človeka pohltí a dokáže prečítať hravo na jeden dych… inak oceňujem kabelkové vydanie, hodí sa kamkoľvek do vlaku, auta… ja som čítala v kaviarni… veľmi oddychové…“
„Naozaj nádherná kniha, prečítala som ju za dva dni, aj som si pri nej poplakala. Odporúčam…“
Ukážka z knihy
Po raňajkách sme sa zaviezli k zjazdovke. Počasie bolo slnečné, až gýčovito krásne. Mala som trochu obavy, ako Vaneska zareaguje, keď jej pôjdeme požičať lyže do požičovne. Náš predvianočný nákup skončil fiaskom. Toľko sme preberali, až sme nevybrali ani jedny a usúdili, že bude lepšie neunáhliť sa a lyže jej požičať. Báli sme sa, že nevyberieme správnu veľkosť lyžiarok, a hoci nám ochotný predavač ponúkal možnosť vymeniť ich za vyhovujúce, nemali sme na to čas. Navyše sme nevedeli, či ju lyžovanie chytí za srdce. Na lyžiach stála pred rokmi, keď bola ešte maličká. Vtedy jej to išlo ako po masle, bola smelá a vrtká. Ak aj spadla, nebolo to z veľkej výšky. Ale dnes bola predsa len o čosi vyššia, staršia a svoje záľuby striedala príliš rýchlo. Chvíľu sa chcela hrať s bábikami, potom s autíčkami, odrazu obdivovala akváriové rybičky, ktoré videla u spolužiačky, a o niekoľko dní chcela mať vlastný počítač. Na jar ju nadchlo bicyklovanie, ale v lete sa už preháňala na kolieskových korčuliach.
Len čo sme sa priblížili k budove požičovne, jej nálada poklesla na úroveň vonkajšej teploty, čo bolo hlboko pod bodom mrazu.
„Ja nechcem lyže z požičovne,“ zakvílila a drzo mi vmietla do tváre: „Ty aj ocko máte svoje, tak prečo nemôžem mať aj ja?“
Nechcela som začínať dovolenku hádkou, preto som ignorovala tón, akým so mnou hovorila. Oprela som svoje lyže o stenu stánku s občerstvením a zohla sa k nej. „Zlatko, my s ockom sme už veľkí, nerastieme, tieto lyže máme minimálne na desať rokov, možno aj na dlhšie, ak ich nedolámeme. Ale ty rastieš, možno už o rok by ti boli malé alebo by ťa omrzeli a ležali by v skrini. A tu si vyberieš tie, ktoré ti práve teraz najviac vyhovujú a sú v móde…“
„Ale ja nechcem!“ zlostne ma prerušila. „Tešila som sa, že dostanem vlastné pod stromček.“ Tvár sa jej vykrivila v plači a mňa pichalo pri srdci. Opakovane som si nadávala, že sme si kúpu lyží nechali na poslednú chvíľu a pokazili jej radosť. Ani mikina, ani pyžamo, ba ani kopec ďalších darčekov nepomohli potlačiť sklamanie, ktoré sa jej zračilo v očiach už na Štedrý večer a naplno prepuklo dnes.
„Sľubujem ti, že dostaneš lyže k narodeninám. Hneď, ako sa vrátime do Bratislavy, pôjdeme spolu do obchodu, vyskúšaš a vyberieš si tie, ktoré sa ti budú najviac páčiť. Súhlasíš?“
„Ale ja sa chcem lyžovať na svojich lyžiach už dnes!“ zanovito vykríkla a po lícach sa jej rozkotúľali slzy ako hrachy.
Bezradne som pozrela na Romana.
„V tom prípade sa dnes nebudeme lyžovať, vrátime sa do hotela a budeme sedieť na izbe,“ zvýšeným hlasom skonštatoval Roman. „To chceš?!“
Vaneska sa na chvíľu zamyslela a rukavicou si utrela stekajúce slzy. Podala som jej vreckovku. Pozrela sa na lyžiarov, vychutnávajúcich si upravený svah, a potom preniesla zrak k požičovni. Práve odtiaľ vychádzalo dievčatko s mamou. Mohlo byť od Vanesky o niekoľko rokov mladšie. Matka nemala lyže a z toho, ako dcérke kontrolovala lyžiarky a viazanie, bolo zrejmé, že malá mala na nohách práve požičané lyže. Čosi sa dievčatka spýtala, to s úsmevom prikývlo a pohlo sa k vleku.
„Srdiečko, vidíš tamto dievčatko? Tiež má lyže z požičovne a pozri, aké je šťastné,“ začula som Romana. „Chceš sa o tento zážitok pripraviť? Len preto, že trucuješ, lebo si nedostala lyže na Ježiška? Tak ich dostaneš o mesiac, stále sa môžeš tešiť na darček, a pritom si už dnes užiť slnečný deň na horách. Povedz mi, čo krajšie by si dnes mohla robiť?“
Preglgla, vreckovkou si utrela zvyšky sĺz a ticho odvetila: „Nič.“
„Tak poď,“ Roman ju chytil za ruku a pomaly viedol k požičovni.
Mlčky som ich nasledovala a v duchu ďakovala osudu za to, že mám takého skvelého manžela, ktorý vždy vedel nájsť vhodné slová a primäť našu dcéru k poslušnosti.
O niekoľko minút Vaneska vyšla z požičovne s lyžami na nohách a šťastným úsmevom na perách. Chvalabohu! Zakrátko vyšiel i Roman a sprisahanecky na mňa žmurkol. Opätovala som mu úsmev, pripla si lyže a pridala sa k nim. Svah postupne zapĺňali lyžiari všetkých vekových kategórií a štýlov. Niektoré deti, ale aj dospelí, očividne stáli na lyžiach prvýkrát, no boli tu aj zdatní lyžiari, ktorí končili jazdu veľkou rýchlosťou a ešte väčším oblúkom. Bála som sa, aby Vaneska niektorému nevbehla do dráhy a nezranila sa. Najväčší strach som mala zo snoubordistov, ktorí sa správali, akoby im patril celý svah.
Roman dal Vaneske zopár úvodných pokynov a potom jej názorne ukázal, čo má robiť. Pozorne ho počúvala a poslušne nasledovala.
„Pluhuj, pekne pluhuj,“ neustále opakoval, obzerajúc sa za ňou. „Taáák, vidíš, ako ti to ide,“ chválil ju, keď urobila presne to, čo jej prikázal a úspešne zišla z malého kopčeka. Ja som si tiež opakovala základné kroky obďaleč, nespúšťajúc ich z dohľadu. Naozaj sa to nezabúda, povedala som si, keď som po niekoľkých metroch nadobúdala v nohách istotu.
„Počuj, Zuzka,“ zavolal na mňa Roman, „ak si chceš zalyžovať, pokojne sa vyvez hore. My to tu s Vaneskou zvládneme aj sami, však?“
„Áno, mami, potom ti ukážem, ako mi to ide,“ prisvedčila Vaneska.
„Neskôr ma vystriedaš, dobre?“ navrhol Roman a ja som trochu neochotne súhlasila.
Vyviezla som sa sedačkou hore a rozhliadla sa po okolí. Za chrbtom sa mi týčil majestátny Lomnický štít a predo mnou rozprestierala široká biela zjazdovka kde-tu lemovaná ihličnanmi, postriebrenými srieňom. Priam vyzývala skúsiť jej povrch a vychutnať si jazdu, pri ktorej človek zabudne na problémy všedných dní. Jediným rušivým elementom tejto zimnej idyly boli stopy po ničivej smršti, ktorá na viacerých miestach zanechala len ošklbané pahýle z kedysi vysokých štíhlych smrekov.
Zhlboka som sa nadýchla. Zaplavila ma tá istá omamná vôňa ako ráno. Zdvihla som zrak k modrej oblohe osvetlenej slnkom a vtom začali na zem padať vločky veľkosti pingpongových loptičiek. Nevychádzala som z úžasu. Vločky uprostred jasného slnečného dňa, navyše také obrovské. Jakživ som niečo také nevidela. Najprv padali len sem-tam, no každú sekundu ich bolo viac a viac. Bože, aké sú veľké, a pritom také nečujné. Pri pohľade na ne by človek predpokladal, že sa ohlásia klopkaním, sprievodnou hudbou či aspoň tichým šepotom, ale ony padali mĺkvo a mäkko ako najjemnejšie páperie. Nevedela som sa ich krásou nabažiť, rovnako ako nádherou okolitých hôr. Úplne som stratila pojem času a spamätala sa až keď mi vo vrecku bundy zazvonil mobil.
„Ahoj, Zuzka, si v poriadku?“ ustarostene sa spýtal Roman.
„Áno, len som sa tu na chvíľu zastavila a rozhliadala sa. Videl si tie obrovské vločky?“
„Pravdaže, tiež ich s Vaneskou obdivujeme. Príď dole, dáme si čaj a potom všetci spolu vyjdeme hore.“
„A malá to zvládne?“
„Jasné, keby si videla, ako jej to ide. Možno z nej bude lyžiarka, má talent,“ pochválil ju Roman. Jasne som si vedela predstaviť, ako sa Vaneska asi tvári a ako sa pri otcových slovách cíti. Bol pre ňu modlou, vždy sa mu chcela páčiť a jeho pochvala mala na ňu priam magický vplyv. Keď som ju pochválila ja, nikdy sa netvárila tak nadšene.
„Hneď som pri vás,“ povedala som a zazipsovala mobil do vrecka.
Nasadila som si lyžiarske okuliare, aby mi vločky nepadali do očí, a opatrne sa spustila dolu svahom. Spočiatku som zákruty vyberala väčším oblúkom, no postupne som sa osmelila a strmšie sa šinula vpred. Vychutnávala som si rýchlu jazdu, čerstvý vzduch, ktorý mi štípal líca, a belostnú snehovú pokrývku pod lyžami. V každej zákrute som bokom sledovala, či nikomu nekrížim dráhu, ale inak som sa naplno oddávala božskej radosti z lyžovania.
Bola som už takmer na konci, od dojazdu ma delilo niekoľko posledných metrov, keď sa mi zrazu pred očami všetko rozmazalo a splynulo v jednu obrovskú bielu machuľu. Nejasne som vnímala, že padám, pocítila som strašnú bolesť v ľavej nohe a začula srdcervúci výkrik: „Mamííí!“ V nasledujúcom okamihu ma pohltila úplná tma a ticho.
