Pretrhnutá niť priateľstva
Bol pochmúrny jesenný deň. Keby ju nevyhnala potreba kúpiť si v sobotu lieky, určite by dnes nevystrčila z domu ani nos. Od skorého rána bolo zamračené a z ťažkých oblakov sa pomaly spustil neutíchajúci dážď.
„Do čerta!“ zahrešila, keď ju takmer ostriekalo auto prechádzajúce tesne vedľa chodníka. Vzápätí sa poobzerala, či ju niekto nepočul. Nezvykla na ulici takto spontánne nadávať, ale daždivé počasie a bezohľadní vodiči ju dokázali poriadne rozčúliť. Uvažovala, či by sa aj ona za volantom správala podobne. Nemala čas dlhšie o tom rozmýšľať, pretože na semafore naskočila zelená a spolu s ďalšími dáždnikmi vyzbrojenými chodcami sa konečne mohla pohnúť na druhú stranu cesty.
Zamierila rovno do lekárne. Pri vchode sa takmer zrazila so ženou, ktorá sa tiež ponáhľala čo najskôr uniknúť dažďovým kvapkám.
„Prepáčte,“ ospravedlnila sa a nechala vojsť ženu prvú.
Vnútri bolo dosť ľudí. Toto počasie zrejme nikomu na zdraví nepridá, pomyslela si. Zámerne sa postavila do dlhšieho radu, aby mohla čo najviac času stráviť v suchu lekárne. Z dlhej chvíle študovala police s liekmi a uvažovala, koľko všelijakých liekov existuje. Bola rada, že väčšinu z nich nikdy neužívala a snáď ani užívať nebude.
Rad sa zmenšoval pomalým tempom. Keď zbežne prečítala takmer všetky letáky založené za sklom s nápisom „Výdaj liekov bez receptu“, začala skúmať ľudí, stojacich v rade. Pohľadom sa zastavila na mladej žene, ktorá stála tesne pred ňou. Zdala sa jej povedomá. Chvíľu trvalo, kým sa aspoň trochu pootočila a vtedy v nej spoznala svoju bývalú kolegyňu a priateľku zo štúdia na univerzite. Mala odfarbené vlasy a bola trochu viac nalíčená, ale inak sa nezmenila. Tie isté veľké zelené oči, tá istá dievčensky štíhla postava.
Chcela si byť istá, že sa nemýli a preto počkala, kým mladá žena príde na rad a vypýta si lieky. Hneď, ako prehovorila, pochopila, že ju zrak neklamal.
„Ahoj, Nina,“ oslovila ju, keď zaplatila.
„Jana? Ahoj,“ odzdravila stará známa.
„Počkáš ma?“ spýtala sa Jana a obrátila sa k magistre, aby si vypýtala potrebné lieky.
„Dobre,“ odvetila Nina dosť neochotne.
„Vôbec si sa nezmenila,“ prihovorila sa Jana priateľke, keď už boli vonku. „Koľko rokov prešlo, odkedy sme sa videli naposledy? Sedem? Alebo osem?“
„Tak nejako,“ precedila Nina sucho, „veď ten čas tak letí…“
Keď prechádzali okolo kaviarne, Jana sa zastavila. „Počúvaj, necítim sa práve najlepšie, niečo na mňa lezie, ale nechcem, aby sme sa znovu stratili jedna druhej z dohľadu. Máme si toho veľa čo povedať. Pozývam ťa na kávu. Ja si dám šálku teplého čaju s medom. Snáď ma postaví na nohy.“
„A nebolo by lepšie, keby si to išla vyležať? Aj tak musím ísť na nákupy a doma ma čakajú.“
„Bojíš sa, že ťa nainfikujem alebo sa chceš tomu rozhovoru vyhnúť?“ opýtala sa Jana priamo. Keď sa Nina začala vykrúcať, pochopila, že trafila do čierneho.
„Nina, ak nejde nikomu z tvojej rodiny o život, neodmietaj jedno posedenie pri káve so starou priateľkou. Snáď ti tie sobotňajšie nákupy neujdú. Poďme dnu, začína mi byť poriadne zima.“
„No tak dobre,“ privolila Nina napokon.
„Hovor, ako žiješ? Kde pracuješ?“ zasypala Jana priateľku otázkami, len čo si objednali horúce nápoje.
„Bývam v Bratislave. Šesť rokov som žila v Rakúsku, ale vlani som sa vrátila na Slovensko. Pracujem v jednej nemeckej počítačovej firme. A čo ty?“
„Rok som bola v Anglicku. Učím v súkromnej jazykovej škole a popritom prekladám odborné texty. Bývam v Petržalke. Kúpila som si malý jednoizbový byt na hypotéku, ale celkom mi to stačí. Ty bývaš stále s vašimi?“
„Nie. Prenajala som si dvojizbový byt.“
„A kde? Ak to nie je tajomstvo,“ vyzvedala Jana, zatiaľ čo im čašníčka kládla na stôl objednanú kávu a čaj.
„Nemám čo tajiť,“ odvetila Nina nervózne a pustila sa do intenzívneho miešania cukru v káve. „V Karlovke. Je tam pekné prostredie a dobrý vzduch. Mám dobrých susedov…“
Jana prestala vnímať, čo Nina hovorí. Vycítila, že priateľka sa do rozhovoru silí a rozpráva len preto, aby niečo povedala, ale myšlienkami je niekde úplne inde. Rovnako ako ona. Nemalo zmysel dlhšie to naťahovať. Odpila si riadny dúšok čaju a prešla do útoku. „Kam si vtedy zmizla?“
„Prosím?“ Nina na ňu prekvapene vyvalila oči.
„Pýtam sa, kam si vtedy zmizla. Vieš, kedy. Z tej zábavy na internáte.“
„Prepáč, ale už budem musieť ísť, “ povedala Nina a začala sa hrabať v kabelke.
„Nina, tento rozhovor sme si boli obe dlžné už dávno. Tým, že sa mu budeme vyhýbať, sa nič nevyrieši. Naďalej budeme chodiť ulicami toho istého mesta, po tých istých obchodných domoch s obavou, že stretneme starú známu, s ktorou sme sa ktovie prečo rozišli v zlom a pritom sme mohli byť také dobré priateľky ako kedysi! Takto to chceš?“ zakončila Jana rozhorčene a vzápätí sa poriadne rozkašľala. Rýchlo si odpila z čaju, aby utíšila podráždené hlasivky.
„Tak dobre,“ povedala Nina nečakane odhodlane. Nevedno, či ju premohla ľútosť nad Janiným zdravotným stavom alebo sa v nej čosi pohlo, ale zrazu spustila: „Vtedy som nezmizla ja, ale ty. Vykašľala si sa na mňa a nechala si ma tam s indivíduom, od ktorého sa dalo čakať skoro všetko. Videla si, že ma vedie niekam preč, ale ty si si pokojne odišla domov alebo ktovie kam a ktovie s kým!“
„Máš pravdu. Odišla som domov. Taxíkom a sama, ale predtým som sa chcela uistiť, že si v poriadku. Hľadala som ťa. Môžeš sa spýtať Peťa a Silvie, ak si na to pamätajú. Naposledy som ťa videla s tým týpkom, ako ťa niekam ťahá za ruku a ty ho s úsmevom nasleduješ. Myslela som si, že idete tancovať do vedľajšej miestnosti, ale tam ste neboli. Jeho kamarát mi povedal, že sa nemusím ničoho báť. Nemala som dôvod dlhšie tam zostávať a nechcela som ti kaziť zábavu.“ Zarazila sa. Zrazu sa jej zmocnil nepríjemný pocit, že mohla zabrániť nešťastiu. „Kam ste išli? Stalo sa niečo?“ spýtala sa opatrne a so zadržaným dychom čakala na odpoveď.
Nina mykla plecom, akoby to nestálo za reč a nezúčastnene odvetila: „Našťastie nič. Išli sme na jeho izbu, ale potom prišiel ešte jeden pár a zakecali sme sa.“
Jana sa takmer zasmiala. „Ty si išla s neznámym chlapom na jeho internátnu izbu, a mňa obviňuješ z toho, že som ťa nepočkala?“
„Išlo o princíp. Vždy predsa ide o princíp. Mohlo sa mi niečo stať a ty si nebola nablízku.“
„Mala si mi povedať, kam idete… Nechajme to.“ Mávla Jana rukou. „Našťastie sa nič nestalo. Zrejme sme obe urobili chybu, ale nehovor mi, že to bol jediný dôvod, pre ktorý si ma potom vytrvalo ignorovala.“
„Nie… bola si… atraktívna, mala si úspech u mužov,“ reagovala Nina prekvapivo otvorene.
„Ale, prosím ťa. A u koľkých? U jedného alebo u dvoch?“
„Ty si si to možno nevšimla, ale ten, už ani neviem, ako sa volal, po tebe išiel. Myslela som si, že sa stretávate a ty mi to tajíš.“ To už na Janu bolo priveľa. Nina však pokračovala: „Považovala som to za koniec nášho kamarátstva. A potom… Nie je ti zle?“ Znenazdania zmenila tému.
„Nie, pokračuj.“ Jana ju nechcela prerušovať, hoci cítila, ako jej stúpa teplota. Nemala však chuť znovu sa k tomu niekedy vracať. Bola zvedavá, čo ešte z priateľky vylezie.
„Mala si jednotky zo všetkých štátnicových skúšok. Ja som mala dvojky, nemala som šancu získať červený diplom. Závidela som ti.“
„Nina, veď červený diplom nič neznamená. Nezaručuje pracovný postup ani neurčuje hodnotu ženy. Tú určuje jedine muž. Takže mi to nebolo nič platné.“
„Čože?“ Nina spozornela. „Chceš tým povedať, že nemáš muža?“
„Uhádla si. Toho pravého stále ešte len hľadám.“
„Myslela som si, že si dávno vydatá a máš aspoň jedno dieťa.“
„A nebodaj si mi aj to ticho závidela.“
Nina spravila letmý pohyb hlavou, akoby mlčky prikývla.
„Nuž, vyzerá to tak, že to nie je jediná vec, v ktorej si sa zmýlila. Ty máš manžela?“
„Zatiaľ to nie je môj manžel, ale žijeme spolu už skoro rok v tom byte v Karlovke. Vo februári sa budeme brať.“
Jana neveriacky pokrútila hlavou.
„Prinesiem vám ešte niečo?“ Pristavila sa pri nich čašníčka.
„Nie, ďakujeme,“ odvetila Jana automaticky. Ani sa Niny nespýtala, či si ešte niečo nedá. Cítila sa ako zbitý pes. Chcela sa na priateľku hnevať, no nemohla. Naopak. Bolo jej Niny ľúto.
„Vieš, Nina, veľmi ma mrzelo, že sme sa rozišli v zlom. Vlastne nie v zlom, ale mlčky, akoby sme sa ani nepoznali. Teraz ma oveľa viac mrzí to, že tvoju zášť spôsobili nesprávne domnienky a neoprávnené podozrenia. Myslela som si, že som sa ťa nejako dotkla alebo ťa urazila. Vždy som bola priama a možno až príliš otvorená. Ako si si mohla myslieť, že by som ti zatajila randenie s kolegom? Veď sme si hovorili všetko. Vlastne, skoro všetko,“ opravila sa. „Asi si ma posudzovala podľa seba.“ Zahľadela sa priateľke priamo do očí.
Nina sklopila zrak a tvár jej zalial mierny rumenec.
„Prepáč,“ povedala.
„Aj ja by som sa ti mala ospravedlniť. Mala som sa pokúsiť skontaktovať sa s tebou, zavolať vašim, proste niečo podniknúť. Príliš som sa sústreďovala na úspešné ukončenie štúdia a neskôr na svoju prácu.“
„Stratili sme veľa času, ale snáď by sme mohli pokračovať tam, kde sme prestali.“
„To nejde. Kamarátstvo sa zakladá na dôvere. Nie som si istá, či si ešte dokážeme dôverovať.“
„Mohli by sme to skúsiť,“ nástojila Nina.
„Jedine, ak mi sľúbiš, že sa ma otvorene spýtaš na všetko, čo ťa bude zaujímať a nie vymýšľať si vlastné odpovede.“
„Sľubujem,“ povedala Nina takmer slávnostne a s úsmevom podala Jane svoju vizitku. „Zavolaj mi alebo pošli mail, keď sa budeš chcieť stretnúť a trochu si pokecať.“
„Vďaka. Ozvem sa,“ povedala a v duchu dodala: „Ak toto strávim.“
Našla v kabelke kúsok papiera, na ktorý napísala svoje číslo a podala ho Nine.
„Ďakujem za kávu, ale teraz už naozaj musím ísť.“ Zdvihla sa Nina na odchod. „Prajem ti skoré uzdravenie a dúfam, že mi prídeš na svadbu.“
„Ak mi pošleš svadobné oznámenie…“
„Jasné.“
Jana mlčky hľadela za odchádzajúcou priateľkou. Vo dverách sa obzrela a zakývala jej. Vtedy si uvedomila, že vonku konečne prestalo pršať…
